SURF city

Letna turisticka sezona prisla sice trosku oneskorene, ale predsa bola zahajena minuly vikend a to hned dvojdnovou turou. Slovenska priroda a hlavne jej lesy su krasne a bol by hriech sem tam nevypadnut z mesta a nenadychat sa cerstveho vzduchu bukoveho lesa. Na musku tentokrat prisli Stiavnicke vrchy v samom srdci stredneho slovenska. Na 40km trase lesom som stretol dokopy 4 ludi, pes mi skoro skapal a kedze bolo asi 60 stupnov skoro som sa tam pod tarchou 20kg batoha roztopil aj ja.

Za zaciatocny bod bola po dlhom planovani oznacena Zarnovica. Sem ma dopravili slovenske zeleznice preplnene dochodcami, ktori si vo velkom pochvalovali pana premiera za to, ze konecne maju co robit a nemusia uz sediet v ordinacii u lekara a mozu sa ist aj poprevazat vlakmi.

Par kilakov za Zarnovicou sa vytratila z pod noh asfaltka a nahradila ju lesna cesta. Mne sa tiez pomaly zacala vytracat minulonocna opica a namiesto nej mi zacalo strpcovat zivot neznesitelne teplo. Namiesto chladneho vanku v tieni lesa ma privitalo neznesitelne teplo a hejna musiek, pre ktore som bol asi dobrym spolocnikom na cestach. Cele dva dni mi neprestajne kruzili okolo hlavy.

A tak som kracal a kracal. Sem tam som sa stratil, aby som si mohol este o kus predlzit tuto bezveternu 40 stupnovu letnu idilku. Viziu idylickeho kempingu pri jazere s ohnickom a spekackami som opustil uz niekde po 12 kilometri ked som si uvedomil, ze budem rad ak sa vobec nejak do tej Banskej Stiavnice doplazim. Nakoniec som sa do Stiavnice dostal ale namiesto hladania spekackov a potravin som zapadol do prvej restauracie kde som si objednal vsetko co tam mali. Na zachode som doplnil 7 litrov vody co mi pes cestou vypil a vyrazil som si hladat to idylicke jazierko na kemping. Rozgrund, ktore je na mape pomenovane ako Stiavnicke jazero sa javilo ako perfektne miesto na takyto nocny odpocinok. Pri jazere ma vsak privitala tabula s ochranou I. stupna, ostnaty drot a straznik. Hnany unavou, celodennym potom a spinou ma ani to neodradilo a rezervoar pitnej vody ma teraz o cosi blizsie k slanej chuti oceanu.

Tak ako aj predoslu noc, ani tuto som sa nevyspal. Nie kvoli nadmernemu dlhotrvajucemu pozivaniu alkoholu, ale kvoli lesnej zvery, ktora mi neprestajne behala okolo stanu. Rano ma privitala burka jak svina, ale ani ta ma neodradila pokracovat v stiavnickej expedicii. Na 11tom kilometri som miestnemu macovi sposobil skoro infarkt. Hned ako ma zbadal dostal sok a migal prec. Nakoniec som sa predsa len dostal do ciela – Ziar nad Hronom. Unaveny, zniceny, spinavy s polomrtvym psom, ktory sa ani po dvoch dnoch doma na mna stale nechce pozriet. Ale stalo to zato, Stiavnicke vrchy su krasne.