Bola to skuska ohnom a pritom asi najlepsia tura tohto leta a zivota vobec. Krasna priroda Vysokych Tatier, koniec leta, samota a prekonavanie vlastnych moznosti. Aj ked nakoniec vyhrala priroda a ciel ostal neposkvrneny, aj tak to malo vsetko co sa od poriadneho vyletu do hor ocakava.

Vylet som planoval od zaciatku leta. Skoro vsetci, komu som o nom povedal iba krutili hlavou. Aj ked od povodnej trasy som upustil hned ako mi sef po dni volna, ktory som stravil v praci, povedal ze musim prist aj na druhy den. A tak som prehodnotil plan, skratil trasu a v sobotu sa vybral s plnou polnou vlakom do LM city. Ani slovenskym zelezniciam sa nedarilo a kvoli meskaniu mi usiel zo stanice autobus a taxiky boli tiez v nedohladne. Zahladel som sa do dialky a skonstatoval, ze predsa to nie je az tak daleko a vybral sa po vlastnych. Po 2.5 hodkach som dorazil k lesu. Po dalsich 2h k upatiu Banikova. 17kg na chrbte, 30 stupnov a 4.5 hodin chodze si vybrali svoju dan a ja som bol iba rad, ze som nezobral aj Shakiru, ktora by uz bola po 3 infarktoch. Nemal som na vyber a vybral sa do kopca. Stupak to bol dobry, 2.5 hodiny po schodoch do kopca. Neviem akou vyssou silou som sa dokazal doplazit az na vrchol (lebo sila vole to vzdala niekde v polke kopca), ale dostal som sa tam. Dalej som uz nevladal. Bolo 7:30 vecer a ja som mal 30 minut do uplnej tmy. Rozlozil som stan vo vyske 2040mnm. Spolocnost mi robil Banikov na lavo a Pahola na pravo a mozno nejake medvede nizsie v doline. Ked som padol na karimatku posledne co mi preslo hlavou bolo, ze dufam, ze sem pride nejaky medved a zje ma a bude to pre mna vykupenie z bolesti.

Ked je clovek uplne sam v prirode, najtazsie je zaspat. To ticho. Tie myslienky. Uzkost spata s bezmocnostou. Rano sa clovek zobudi a nevie aky pohlad sa mu naskytne ked otvori stan. Cakal som naozaj vsetko len nie to co som uvidel. Hmla, dazd, vietor a asi 4 stupne. Bolo 6 hodin rano. Ved to bude len inverziou teplot, to sa zlepsi, ved hlasili slnecno. Prd sa zlepsilo. O 9tej to vyzeralo este horsie. Nastala dilema, ci pokracovat v ceste, alebo sa vratit. Po polhodine prehodnocovania vsetkych pre a proti nakoniec vyhralo motto kazdeho spravneho americana – better be safe than sorry a tak som sa vybral naspat. V doline bolo pocasie rozumnejsie a nastastie tam neprsalo. Okolo 12tej sa vycasilo a nakoniec sa z toho vyklul velmi pekny slnecny den. Ja som vsak uz bol na pol cesty k vlaku a spat do kopca sa mi uz nechcelo. Vykupal som sa este v potoku, ktory na moje pocudovanie nebol az tak studeny. Nakoniec som to zase presiel peso az ku stanici. Absolutne zniceny som si dal vitazno-porazenecke pivko za 1e v stanicnom bufete a bol som nesmierne stastny za poslednu miestenku vo vlaku.