SURF city

Letenku som zohnal z Viedne cez Madrid do Lisabonu za asi 300 euro. Par dni potom som zistil, ze lieta aj Ryan air priamo z Bratislavy. V piatok som po praci nasadol na Einsteinovej na bus smer letisko a ked som prave prechadzal hranicami pipol mi email od Pedra, ze este stale potrebuje kopiu mojho a Remcovho obcanaku na to, aby sme mohli soferovat dodavku. Vtedy mi prave zlyhal slovensky signal, v buse wifi nesla a Telekom mi poslal sms, ze ked chcem roamingove data mam sa prihlasit na ich www stranku.

V Madride som mal naplanovanu nocnu medzizastavku a na moje sklamanie som nakoniec skoncil na zemi, kedze vsetky lavicky tam maju strategicky nainstalovane opierky. Jedine lietadlo tam odlietalo rano o 6tej a samozrejme som sa nevedomky trafil na gate z ktoreho letelo. Ked som otvoril oci boli vsade okolo mna pousadzani ludia. Odvtedy sa zacali diat nahody.

Remco priletel uz o den skor, pretoze som mu zle poslal moj datum priletu. S Remcom sme mali dohodnute, ze sa teda stretneme na autobusovej stanici v Lisabone od kial sme mali ist po dodavku do Torres Vedras. Z letiska som zobral metro a koho som tam nestretol – Remca. V Torres Vedras sme vyzdvihli dodavku a Pedro nam dal posledne instrukcie co, ako a kedy a vyrazili sme smer Ericeira.

Dalsia zastavka bola Semente surf factory kde som zobral prvu dosku co mi padla pod ruku. Ked som ju vkladal do auta zistil som, ze je to vlastne doska Marlona Lipkeho. Takze nahodne som 10 dni jazdil na pro doske, ktoru podla toho ako vyzerala testoval asi tak 2 dni a nevykseftoval som ju za 320e. Potom sme to uz iba odkerovali k najblizsej plazi, nasrobovali plutvy, zahakli leash, natreli vazelinu a islo sa na to.

V Ericeire sme ostali 2 dni. Jazdili sme hlavne Pedra Branca a Ribeira d’ilhas. Potom prisla predpoved mohutneho swellu a tak sme vyrazili smer Peniche a Supertubos. Veceri v Peniche sa nesu v znameni tepleho caju a zavijania vlkov. O 11tej sme odchadzali z baru posledni. Rano nas cakal pred dodavkou swell ako sa patri a kedze uz bola pokrocilejsia hodina a odliv bol v plnom prude nenechal som Remca ani natriet si chleba (Remco sa za to cely den neusmieval) a vyrazili sme smer Supertubos.

Nazov spotu naozaj neklame a Supertubos naozaj chrli super tuby. Double az triple overhead, bezvetrie, najnizsi stav, proste legendarne podmienky, o ktorych nasledujuce dni pisali Stab aj Inertia. Remco ostal robit fotky na plazi, no ja som si to nemohol nechat ujst. Supertubos okrem toho, ze ma super tuby, je aj super rychly a k tomu 40 lokalov premiesanych s aspirujucim vyberom sveta je silna konkurencna zmes. Prezil som to bez fyzickej ujmy no dusevne som odtial po hodinke vyplaval dost ponizene. Potom som si isiel prvy krat na 10 minut poplakat (nie moc dlho, len tak trosku) a mohli sme ist jazdit iny beach break. Kedze Peniche nie je nijak prenikavo krasne mesto odisli sme od tial este v ten vecer naspat do Ericeiri, ktora je oku omnoho viac lahodnejsia najma svojimi peknymi zapadmi slnka.

Druhy den boli este ostatky swellu a dosiel kuknut aj vietor severak a tak sme zvolili za najprijatelnejsie utocisko mesto Cascais. Asi 40km cesty nam trvalo 1.5 hodiny kedze navigator Remco drzal mapu hore nohami. Nakoniec sme skocili do vody niekde medzi Carcavelos a Cascais a zase 20 lokalov vo vode a zase hodinku budovat miesto v line up-e, 5 vln a potom hodinku naspat v dodavke do Ericeiri.

Posledne dni sme uz ostali v Ericeiri a jazdili vsetko co tam bolo – Pedra Branca, Reef, Ribeira d’ilhas, Cave, Coxos. Za zmienku urcite stoji session na Coxos. Miestneho chlapik, co rentoval dosky v surf shope na Ribeire, vravel, ze ak su na coxos vo vode lokali nie je tam sanca chytit ani vlnu. Ja som tam bol, bol tam aj swell a bolo tam okolo mna asi 15 lokalov a vlnu som si dal. Ale po nej som sa isiel zase na 10 minut vyplakat (nie velmi, iba trosku).

Posledny den bolo na plane uz iba predat dosku Marlona Lipkeho, co som zvladol za 200e (v shope mi slubili ze mi to poslu na ucet, tak dufam ze si nerobili srandu) vycistit dodavku, odovzdat ju bez ujmy stastnemu Pedrovi z Atlantic Coast Campers (inak diky Pedro za vsetko) a mohlo sa ist 11 hodin domov.

Cele to zhrnut, bol to zase raz legendarny trip. Aj ked sa Jeffrey kvoli svojim manzelskym povinnostiam (zenna ho nepustila) nezucastnil, aj tak bolo kopec srandy a plno novych pribehov k letnemu taboraku. Boli dobre aj zle casy, smiech aj slzy (nie velmi, iba trosku, 10 minut). Pocasie nam prialo. Kazdy den bolo slnko a tak sme sa opalili do bronzova, co je inak zvlastne, lebo cely cas mi tam bola zima, ci som bol vo vode, alebo v dodavke, alebo v bare, vsade mi bola stale zima. Nabuduce maroko.