Tura bola taka fajna, ze som o nej chcel napisat hned ako som sa vratil. Tie dva dni ma vsak tak znicili, ze ked som prisiel domov, nedokazal som uz nic ine iba zaspat.

V piatok vecer bolo Bee Free a Andrej ma potreboval ako back up na svoj date. Ja som mal tiez chut na par piviek na konci tyzdna a tak som ani na chvilu nezavahal. Nepotiahol som nejak extra dlho a o 1nej som uz bol v postely. Rano som uz iba zbalil ruksak a vyrazil smer Banovce nad Bebravou. Cestou po dialnici mi haluzne odletel spatak a ako som mal otvorene okno s rukou prevesenou von tak som ten spatak normalne v 130km rychlosti stihol chytit.

Do Uhrovca som prisiel okolo 1nej poobede. Slniecko uz zacinalo spravne prihrievat a bol najvyssi cas zaliezt niekam do tiena lesa. V plane som mal spravit koliesko okolo vychodnych Strazovskych vrchov cez Rokos, Cierny Vrch, Rysie a okolo vleku pri Kajtarovej chate spat do Uhrovca. Prenocovat som chcel niekde pod Ciernym Vrchom. Vyzeralo to na nejakych 6 hodin chodze.

Myslel som si, ze mam dost casu a tak som si veselo fotil co sa dalo a dokonca som po prvy krat vyskusal Stories na Instagrame (nemalo to ziaden efekt a vyzera to, ze ani vyznam). Dokonca som cestou este nasiel aj jeden boulder, ktoremu som neodolal a vyskriabal sa na neho.

Cestou som zistil prve dve neprijemnosti – 1. mal som vybite baterky vo fotaku, takze som uplne zbytocne tahal asi 1.5 kila nadvahu, 2. musel som fotit na telefon a dobijacku som mal tiez vybitu. Nastastie som si pre istotu vzal aj firemny mobil, ktory bol na pocudovanie pomerne slusne nabity.

Kedze cela tura bola v podstate hrebenovka, vedel som, ze bude asi problem najst nejaky potok s vodou. Trosku som s tym pocital a tak som si zobral pre istotu dve 1.5 litrove flase. Tie sa mi vsak pri 30 stupnoch minali zavratnou rychlostou, ze Shakira? Po ceste bolo vyznacenych viacero pramenov, na ktore som sa v duchu spoliehal. Stres som zacal chytat okolo 6tej vecer ked som zistil, ze vsetky pramene co boli po ceste boli vyschnute. Bol som este asi 1.5 hodiny od mojho ciela, smadny ako tava a ostavalo mi asi pol litra vody, ktoru som setril pre Shakiru.

Paniku som naozaj chytil pri predposlednom prameni, ktory sice vyschnuty nebol ale vyzeral skor ako zumpa nez ako pramen vody. Nemal som na vyber vyhrabal dieru pod pramenom s tym, ze snad tam bude spodna voda a nejak sa to tam naplni aspon pre Shakiru. To fungovalo a za chvilu sa diera naozaj naplnila a napila sa aspon Shakira.

Dalej som sa vybral plny beznadeje s 2 deci vody k poslednemu pramenu kde som chcel aj prenocovat. Na moje prekvapenie som nasiel v strede lesa krasnu luku s dvoma chatkami, ohniskami a dokonca aj hojdackou. Nikto tam nebol. Za jednou z chatiek bol pramen, z ktoreho kvapka po kvapke kvapkala voda. Dal som tam flasu s tym, ze snad tam cez noc nakvapka dost vody. Bol som taky unaveny, ze sa mi nechcela stavat ani siet. Lahol som si priamo na hojdacku a urobil poslednu fotku pred tym ako sa mi vybil mobil.

Dal som si veceru v podobe krajca chleba s pastekou, ktory sa na sucho zul iba velmi tazko. Spolocnst mi robil vyhlad na cele udolie, ktoremu na krase este viac pridal zapad slnka v pozadi. Bol to naozaj nadherny pohlad. Po veceri som este zbehol skontrolovat ako rychlo sa plni flasa. Neveril som vlastnym ociam ale z pramena uz nekvapkalo, ale pomaly odtial tiekla voda. Dost na to, aby som naplnil obidve flase, naplnil Shakire misku na noc a este sa aj trosku umyl. Zrazu mi svitla nadej, ze to mozno nedopadne az tak zle.

Noc prebehla uplne pokojne a vyhlad tam bol naozaj krasny. Siroko daleko nikto. Noc bola jasna a plna obloha hviezd. V celej doline som nevidel jedno svetielko. Okrem mna a zopar medvedov tam naozaj nebolo ani nohy.

Rano, ako uz byva v lese zvykom sa vstava skoro a tak som uz o 7mej pobehoval po luke. Vyslo slnko a jeho teple luce aj napriek skoremu ranu nasvedcovali, ze to bude naozaj horuci den. Skontroloval som pramen a bol som rad, ze som vecer naplnil flase, pretoze voda uz zase iba kvapkala. Dal som si na ranajky povestny makovnik, zbalil spacak a islo sa dalej.

Cesta druhou stranou udolia bola ovela jednoduchsia. Nebolo tam tolko prevyseni a vacsinu cesty sa islo dole kopcom. Bolo vsak mrte teplo a tak trebalo robit kvoli Shakire castejsie pauzy. Ta sa sem tam jednoducho sklatila na zem a ostala lezat az kym sa dame neuracilo pokracovat. K autu som sa dostal o 3tej poobede a mal som po 7,5 hodinach slapania naozaj dost.

V sobotu som na ceste nestretol nikoho. V nedelu som stretol 2 cyklistov a jedneho turistu. Nestretol som dokonca ani medveda, o ktorych tu vraj nie je nudza. Dokopy som dal okolo 50km. Bola to naozaj jedna z tych lepsich tur, na ktoru tak rychlo nezabudnem. Naozaj krasne vyhlady. Skoda, ze mi nesiel ten fotak a skoda, ze sa zase raz nikto nepridal.