SURF city

Na Kramare som prisiel v pondelok vecer. Operovali ma v stredu. Je pondelok a ja som stale v nemocnici. Vsetkych uz popustali domov, aj tych co prisli na operaciu dni po mne.

Je to ako cakanie na presuptenie z vazby. Rano pride vizita, lekar sa ma opyta ako sa mam, ja poviem ze super, nic ma neboli. Premeria si ma a povie: “ok, este par dni. Dajte ho na 1A.” Nieee, preco? Nepocujes ma ty stary chuj, hovorim, ze ma nic neboli a je mi super. Doktor sa otoci a bez dalsieho zaujmu ide k nasledujucemu pacientovi. V tom ho zastavi hlavna sestricka, “Ale pan primar, on uz je 7 dni na antibiotikach.” “To nevadi, antibiotika moze brat az 10 dni,” a ponahla sa dalej. Vo mne rastie absolutna beznadej. Preco ma proste nepustia domov ako vsetkych ostatnych? Naco je toto dobre? Ved ma nic neboli.

Po vizite pride sestricka a vysvetluje mi, ze ma idu previest na ine oddelenie. Do inej budovy. Na infekcne. Vraj to patri tiez chirurgii, ale je to v budove infekcnych ochoreni. No super, pomyslim si, tam sa na mna zabudne uz uplne a skvasim tam este dalsi tyzden kym niekoho napadne, ze co tam este stale robim so zlomenou rukou.

So sestrickou prechadzame na moje nove oddelenie podzemnym tunelom spajajucim budovy nemocnice. Za tento tunel by sa nemusel hanbit ziaden hororovy film a ja mam pocit, ze ma vedu do spalovne.

Nove oddelenie je interierovo v identicko-autentickom prevedeni ako prvy den po otvoreni nemocnice v roku 1967. Po 50 rokoch dennodenneho pouzivania uz pochopytelne vela interierovych vychytavok ako okna, zaluzie, alebo luster nefunguje. Opadane kachlicky, zabarikadovane prepojenia izieb sedym sadrokartonom a hlavne nejake trciace nedokncene vyvody v stene rozpravaju svoj smutny pribeh o dnesnom stave zdravotnictva. Chyti ma dalsia vlna depresie. Co tu este robim? Preco som este stale tu?

Na mojom byvalom oddeleni to uz vyzeralo tak nadejne. Po prvych dnoch utrpenia potom prisla luxusna izba s prijemnymi spolubyvajucimi a teraz toto. V sobotu som bol na izbe uplne sam, mal som krasny vyhlad z balkona, vecer som si pozrel v telke finale ligy majstrov. Teraz som tu v nejakej kopke, mimo vsetkeho, presunuty do uzadia na zabudnutie.

O druhej mi zase nieco pichli do zily. Naco mi furt pichaju tie antibiotika? Mam opuchnutu ruku a antibiotika mi ju neodpuchnu. Dufam, ze sa vratim domov po desiatich dnoch antibiotik s nejakou dobrou pliesnou.

Po infuzke utekam do bufetu. Vonku je asi 35 stupnov a ja si pomyslim ako fajn, ze taketo dni mozem travit v nemocnici. Mam strasnu chut na sladke a v bufete si pamatam, ze mali okrem ineho aj rozne zakusky. Aspon to mi zlepsi naladu.

Stojim v rade v bufete a vedla mna starsi muz cely v bielom. Znama tvar. Tie sedive vlasy su mi povedome. Ved to je doktor co ma operoval. Nase pohlady sa stretnu a ja sa s usmevom na tvari zdvorilo pozdravim. On odzravi ale vidim, iba nevedomy pohlad, prezdradzajuci, ze nema ani paru kto som. Odvrati tvar a nahle sa ku mne znovu otoci a ja vidim v jeho ociach to zname zablysnutie.

“Vy tu co este robite,” pyta sa ma.
“No viete, spravili sa mi na ruke po operacii pluzgiere, tak si ma tu este drzia.”
“Zajtra sa na vas pridem pozriet,” ubezpecuje ma svojou typickou strohou odpovedou.
“To by bolo super. Dakujem. Len mna uz medzicasom presunuli na 1A. Lezim uz tam.”
“OK to nevadi,” ubezbecuje ma a ja sa hned citim o nieco lepsie.

Ten spic z nemonicneho bufetu som si vychutnal plny novej nadeje.