Prezil som to. Aj Shakira. Miestami som uz stracal nadej. Miestami som si hovoril aky som strasny idiot. A miestami som tam stal so sirokanskym usmevom na tvari, pretoze ten vyhlad na tiahnuce sa vrcholy Velkej Fatry fakt stal zato.

Prvy vikend tohto leta co som bol konecne free, bez povinnosti a nemusel som sa zucastnovat ziadnych rozluciek, party ani nic podobneho. Volba bola jasna. Velka Fatra.

Vedel som, ze s touto turou sa ani nemusim obtazovat niekoho presviedcat, aby sa pridal. Vlakom o 6tej rano do Banskej Bystrice, potom busom do Starych Hor a odtial peso na druhu stranu Fatry do Krpelian. Dobrych 40km ozajstnym lesom.

Z dedinky Stare Hory som vyrazal okolo 12tej naobed. Pred tym som sa este zastavil na obed v miestnej restike, ktoru definovala ako restauraciu iba velka plechova tabula pred rodinnym domov. Ked som vosiel do dvora, nasiel som tam iba jeden stol, styri zahradne stolicky a velky slnecnik. Proste typicka slovenska zahrada rodinneho domu. Za stolom sedela teta a citala si knihu. Ked som sa jej opytal, ci sa tu da najest, ze vonku som videl napis restauracia, povedala mi, ze ano toto je ono a ci chcem rezen a polievku? Pousmial som sa a pomyslel si, ze tuto polotovar urcite nedostanem. O chvilu som uz naozaj pocul ako teta klepe masko.

Bola to taka pekna letna sobota kedy slniecko statocne pripekalo. Idealny cas vycapit sa niekam k vode a cekovat baby v bikinach ako chytaju bronz, alebo kukat na nabusencov co za nezmysli to maju pocmarane po rukach. Ja som sa vsak cely zliaty stveral do kopca na Majerovu skalu s 20 kilami na chrbte. Potom sa zrazu zotmelo a z nicoho nic prisiel dazd. Nastastie som bol este na hranici lesa a tak som velmi pod tymi stromami nezmokol.

Po dazdi opat vykuklo slniecko a mohol som sa potit dalej. To uz som vychadzal na Kriznu. Medzi Kriznou a Ostredkom sa zase zacalo otemneviat, prisiel vietor a z prijemnych 20+ stupnov sa zrazu stalo 10-. Tam uz prestavala veskera sranda a ja som zacal lutovat, ze som si nezobral aj nieco teplejsie okrem kratkych gati, tricka a mikiny. Opravnene som si vyziadal tych par zdvihnutych oboci od tych par turistov co isli oproti. Vonku dazd, vietor, zima a chalanisko si tu vykracuje v kratkom tricku so zlomenou rukou a spacacikom.

Na Ostredku to uz vyzeralo, ze co chvila zacne opat prsat. Tie desive cierne mracna sa rutile mojim smerom az nepekne rychlo. Ked sa to na mna spusti na tychto otvorenych planach, bez jedineho stromceku tak tu zmoknem na uplneho chudacika. Pridal som preto do kroku a rozhodol sa este pred dazdom dostat aspon do urovne lesa, kde si najdem nejaky husty stromcek a budem dufat, ze do neho netrafi blesk.

Lesik som nakoniec stihol a co mi ponuklo este vacsiu nadej v mojej beznadeji bola nejaka strecha, ktoru som zazrel pod kopcom v otvore medzi stromami. V tej chvili som zabudol na stromy a svoj plan som vymenil za prijemne suche posedenie pod strieskou. Pomalicky prichadzali prve kvapky a prve naznaky kvalitnej burky ked som opat zbadal chatku. Bola uz fakt blizko a bola aj po ceste. A niekto tam stal vo dverach.

Dufam, ze ma tam pustia. Ved co by to boli za ludia, keby ma v dazdi nepustili aspon pod strechu. Cim blizsie som bol tym viac som dokazal rozpoznat, ze to boli iba okoloiduci turisti ako ja. Kriklave tricka a nohavice. To musia byt turisti. Aj boli. Dve rodinky s detmi. Tiez sa prisli do chatky schovat pred burkou. Chatka bola otvorena a sluzila ako noclah prave pre takychto zabludencov. Inak bola velmi luxusne vybavena. Postele s matracmi, piecka s panvicami a celou kucharskou vybavou, stol, stolicky, sviecka. Normalne som zacal rozmyslat, ci neostanem na noc tam.

Burka trvala asi hodinu. Po burke rodinky s detmi odisli smerom na chatu pod Borisovom, kde mali objednane izby. Ja som este chvilku rozmyslal, ci ostanem v chate alebo pojdem dalej aj ja. Nakoniec som sa rozhodol ist dalej lebo pred sebou som mal este kus cesty a cim dalej som si zacal uvedomovat, ze moj odhad na cely vylet bol velmi optimisticky.

Okolo 6tej som dosiel pod Borisov, kde mali byt dve pre turistov volne dostupne a odomknute chaty, v ktorych sa da prespat. Jedna bola zavreta a v tej druhej boli pastieri. Bolo srandovne pozerat ako jedna z pastierovych krav nahana unavenu Shakiru cez pole. Posledne na co mala Shakira vtedy chut bolo po 6 hodinach slapania do kopca este utekat pred kravou.

Ostavali mi uz iba dve moznosti na prespanie. Bud vonku v sieti alebo v chate pod Borisovom, tam kde spali aj rodinky s detmi. Po tej zime co som zazil hore na vrchole som chcel byt niekde v teple a obaval som sa, ze v noci tu v mojom letnom spacaciku aj zamrznem a rano najdu iba cenculik v sietke. Vybral som sa teda opytat do chaty ci by mali este jednu izbu pre jedneho zabludilca.

Pred chatou som vsak zistil ze mi chyba mobil. Cely v strese som zhodil v prostriedku luky batoh z chrbta, Shakira si odmietavo lahla hned vedla neho a ja som sa rozbehol spat po ceste od kial som prisiel. Kedy som ho mal v ruke naposledy? Ked som hladal cestu k tej druhej chatke. Boze ak ho nenajdem ako sa odtialto zajtra dostanem? Bez GPSka sa tu zajtra stratim ako hovienko.

Kracam po ceste spat a len tichucko dufam, ze mi nevypadol ked som sa tam predieral tou meter vysokou travou pred tou chatkou. Moje obavy sa zacnu naplnat ked sa dostavam chate na dohlad. Tam stretavam opat tych pastierov z chaty a ti na mna iba neveriacky pozeraju co tam opat hladam. Vysvetlim im, ze som stratil mobil. Chalan vytiahne z vrecka jeho, poda mi ho a vravi, ze ak najdem signal nech sa prezvonim. Oni sa idu pozriet na zapad slnka. Ked skoncim nech mu ho iba polozim ku chatke. Neveriacky si beriem jeho mobil a plny novej nadeje vytacam. Zvoni. Ja vsak nic nepocujem. Idem dalej. Vytacam. Nic. O 5 metrov znovu. Nic. Pockaj. Zdalo sa mi ze nieco pocujem. Fucking pastierove kravy musia teraz akurat muuukat. Ale nieco som pocul. Myslim, ze to islo z hora. Prederiem sa par metrov vysokou travou a vytacam znova. Ano, velmi slabo rozpoznavam svoje zvonenie. Alebo je to iba zvuk v hlave? Neviem ci si to iba myslim, alebo ho naozaj pocujem. Je to velmi slabe. Prejdem este par metrov a vytacam znova. Nie je signal. Mna trafi slak. To si zo mna robite srandu. Vytacam znova. Nic. Ziadny signal. Co teraz? Idem hladat dalej bez mobilu alebo pockam kym budem mat signal? Obzeram sa okolo seba. Vsade trava az po pas iba miestami vidno naznak preslapanej cestiky. Mohol by byt hento moj mobil? Nieco cierne lezi v trave. Jasneee ved to je moj mobil. Neverim vlastnym ociam. Ja som ho tu fakt nasiel. Naplna ma nesmierny pocit stastia. Cely happy drzim obe mobily krcovite v rukach a utekam naspat kde som nechal Shakiru. Ja mam asi najvacsiu smolu a stastie na svete zaroven. Mna by fakt drblo keby som ten mobil nenasiel. Utekal som tak rychlo, ze som cestou stihol este aj pastierov. Vratil som im ich mobil, podakoval im asi 300x a rozhodol sa, ze ked sa usadim v chate vratim sa a necham im tam nejake peniaze pri chatke za odmenu.

V chate pod Borisovom plno nemali ale na izbu ma so Shakirou pustit nechceli. Vobec som nenamietal. Povedali, ze mozem spat v kuchyni na zemi. Za 9 euro za mna a 7 za psa. K tomu som si objednal este jednu klobasku a pifko a ostali mi v penazenke presne 3 eura. No tak tam pastierom za odmenu ostane iba moje podakovanie. Pochybujem, ze chalanisko si niekedy precita tento clanok ale aj tak este raz velke DAKUJEM. Chalanisko mi neuveritelne pomohol, zachranil a postaral sa o moje nesmierne stastie. Dufam, ze aj na svete je viac takychto ludi co radi nezistne pomozu. Ja oddnes pomaham este viac ako doteraz.

Noc v chate na zemi bola vdaka mojmu telesnemu aj dusevnemu vycerpaniu uplnym vykupenim. Jedine co ma tam sralo boli kukuckove hodiny, ktore tikali nesmierne hlasno a kazdu polhodinku z nich vyletela hulakajuca kukucka. Po dvanastich vykrikoch do tmy som to uz nevydrzal, napchal si do usi hajzlak a konecne padol do komy.

Rano o 6:15 som uz vstaval aby som uz o 7mej bol na ceste. Okrem dlhociznej cervenej ciarky na mape som nevedel co ma tam caka. Tipoval som to na takych 7 – 8 hodin slapania. Takato optimisticka myslienka ma rychlo presla ked som sa rano dostal k prvemu turistickemu znaceniu. Do polky cesty ukazovala tabulka 5:25 hod. A tom som uz hodinu kracal.

V noci este prsalo. Trava bola mokra. 10 minut po mojom odchode z chaty som mal tenisky mokrejsie ako keby som v nich prebrodil horsky potok. Bohuzial nemal som inu moznost iba kracat dalej. Dufal som, ze za chvilu vykukne slnko, trava vyschne a bude fajn. Po asi troch hodinach slapania boli moje tenisky stale rovnako zmykatelne. Dostaval som sa ale pomaly do urovni lesa a tam ma okrem mokrej travy privitalo este aj blato. Velmi smyklave blato.

Velka Fatra to je slapanie bud do extremneho kopca, alebo z extremneho kopca. Clovek sa bud stvera po rukach do kopca, alebo po rukach z kopca dole. K tomu este blato a k rukam sa prida aj zadok. Po asi 10 pade som to uz prestal pocitat. Cestou som sa od blata umyval 2x. Tenisky uz asi nevycistim nikdy.

Prve tri kopce som dal asi behom prvych 2 hodin. Po trom tretom som sa modlil, za aspon 10 minutovy traverz. Zase som zacal stracat nadej. Ked uz po dvoch hodinach citim, ze zacinam byt unaveny a budu taketo vystupy pokracovat dalej tak nedojdem ani do polky tej trasy. A to som mal ist takto este dalsich 8 – 10 hodin. Prestavky som si nastavil najprv po 3 hodinach a potom po kazdych 2 hodinach. Jedine stastie bolo, ze bolo pod mrakom a nebolo 30 stupnov. Po 5 hodinach som sa dostal pod Klak. Stupanie z asi 1000+ metrov na asi 1300+ metrov. Na mape to vyzeralo ako posledna velka skuska ohnom. Dal som si tam obehnu pauzu. Zjedol som vsetko sladke co som nasiel. Vypil co najviac vody aby som mal lahsi batoh a po asi 15 minut odpocinku isiel na to. Nakoniec to nebolo az take strasne. Bolo to asi to co som cakal. Na vrchole oddychovalo zopar skupiniek. Bol by to uplny sen vyvalit sa tam na obednom slniecku a obdivovat z vrcholu okolite krasy Velkej Fatry. Ja som na to vsak nemal cas. Prebehol som vrcholkom a niekto sa ma tam dokonca opytal, ze co tam robim s tou zlomenou rukou. Jas om iba v rychlosti povedal ze nemam cas, lebo sa ponahlam na vlak. Bol som asi 5 hodin od najblizsej vlakovej stanice. Museli si mysliet, ze nejaky blazon.

Z Klaku som sa posmykal po zadku do udolia a bol som rad, ze pred sebou mam uz iba 5 hodin viac menej traverzikou. Ked som sa o 5tej poobede dostal do Lubochniaskeho sedla a uvidel v dialke dedinku Krpelany citil som pocit vitazstva. Tu zacinala asfaltova cesta veduca do dediny. Zhodil som z chrbta batoh, vyzul este stale mokre tenisky a lahol si na teply asfalt.

Posledna hodinka cesty uz isla sama. Pred dedinou bol pramen kde som sa este naposledy umyl od blata a vkrocil do civilizacie. Potom uz iba pockat par minut na vlak.