Dalsi vylet kemprikom bol na Muransku planinu. Na vikend som nemal ziadne plany, a tak som napustil chemicke wc, zapol chladnicku a hor sa za novym dobrodruzstvom na vychod.

Z Bratislavy som vyrazal pomerne neskoro poobede, a tak som sa dostal na upatie Nizkych tatier az niekedy podvecer. Na mape som si vyhliadol jazierko pri Zavadke nad Hronom, pri ktorom som chcel na noc zakempovat. Nedalo sa tam parkovat priamo pri vode, a tak som zamieril po uzkej cesticke smerom do hor. Nakoniec som z cesty uplne zliezol a zaparkoval v strede luky, na ktorej sa pasli ovce. Pastier sa nestihol cudovat kam mu tam leziem na pastivny. Ale bol super mily a nenamietal. Len sa smial, ze jasne, ze tam mozem prespat. Ten zapad slnka na upati Nizkych tatier bol nezamenitelne krasny. Jediny problem bol, ze som mal v kempri vybitu baterku, a tak som si nemohol nic zapnut. Kedze jarne veceri na horehroni byvaju chladne, aj som si v noci bez kurenia trosku poganil.

Na druhy den som presiel k dedinke Muran odkial som chcel zacat moju prechadzku. Ta cesta k Muranu vyzerala ako keby ju vybudovali Nemci pocas II. Svetovej vojny a odvtedy ju uz nikto neopraovaval. Miestami som si myslel, ze ta luka kde som spal cez noc bola schodnejsia ako ta asfaltka k Muranu.

Kemper som nechal v dedine a spolu so psidom sme vyrazili smer les. Uvodny vyslap s prevysenim asi 800m robil problemy najma Shakire. Bola to prva vacsia turka po jej operacii, a tak som asi pol hodku pod najvyssim bodom zacal mat mierne pochybnosti ci to bol dobry napad ju tam brat. Nemal som pre nu ani vodu, kedze som dufal, ze po ceste najdem nejaky potok. Dostal som ale genialny napad usetrit cas a zist z turistickeho chodnika, ktory isiel obsirnym traverzom a strihnut to krizom priamo k vrcholu. Stupacik to bol slusny. Takych 40 – 50 stupnov. Ledva som sa tam vyskriabal a fakt netusim akou silou vole sa tam dostala Shakira.

Potom to uz bol iba traverzik fakt krasnou prirodou. Muranska planina je znama tym, ze sa tu chovali kone. Kocovne kmene, ktore sa tu davno pradavno usidlili tu klcovali lesy, aby mali kone travu a pastviny. Tieto luky sa tu zachovali dodnes a bolo krasne vidiet ako sa zrazu cesta lesom otvorila a pred ocami sa mi v kopci vynorila otvorena luka. Bolo to ako z filmu.

Niekedy poobede som vyliezol z lesa a zaliezol do miestnej krcmy. Dal som si tu plnohodnotny obed s polievkou, dve pivka a platil som asi 10 euro. Krasa. Podvecer som tak stravil v krcme pri pivku. Elektrika v kempri mi nesla a ja som potreboval este trosku pracovat.

Na noc som si vyhliadol dalsie jazierko pri Revucej. Tam uz bol pristup jednoduchsi a zaparkoval som to hned vedla miestneho penziona pri vode. V hoteli okrem dvoch casniciek a manazera nebol nikto. A tak ked zhaslo svetlo a vsetci odisli domov vytiahol som kabliky a natiahol ich sregom cez cele parkovisko az k nim do zastrcky na terase. A bolo svetlo.

Rano som si dal budika na 6:00, aby som vcas stihol odpojit kable a nemusel pocuvat vychodniarsky picung. Na moje prekvapenie sa ani po tomto baterka nedobila, a tak sa naplnili moje najhorsie obavy. Baterka bola dead.

Po ranajkach som zamieril na dalsiu turku a tu som chcel pre zmenu spravit z Tisovca. Tiez tam bolo pekne ale tentokrat uz bez Shakiry. Ta ked zistila kam ju chcem vytiahnut tak si lahla na zem a odmietla ist dalej. Tak som ju zaniesol spat do auta a dostala novu funkciu strazneho psa.

Turka to bola tiez pekna. Skoda len tych vyrubanych lesov vsade naokolo. Je to naozaj des co sa deje s tou slovenskou prirodou. 100 metrov lesa, 100 metrov vyrub. Potom cely kopec vyrub. Potom kusok lesa kde sa uz rube a potom zase vyrub. Je to velmi smutny obraz slovenskej prirody. A hlavne tazke najst vyhlad na fotku bez vyrubaneho lesa.

Tyzden po navrate som tiez zistil, ze som si zabudol kupit dialnicnu znamku. Takze tento tripik mi zarobi dalsich par stoviek eur na pokutach. Uz teraz sa tesim na obalku od prvej dialnicnej.